KlasikaPlus: Laskavá i chytrá terapie tichem. Zásadní Sciarrino v DOXu
Publikováno: 26.11.2024
Ostravské centrum nové hudby si spravidla nekladie nízke ciele a svojim každoročných pražských projektov vtislo ambíciu už len tým, že im tradične dáva prívlastok „zásadné“. Vždy som si vravela, že prenikavosť tohoto názvu je dvojsečná. Odkazuje síce predovšetkým na to, že sa budú hrať dôležité diela daného autora, zároveň ale u publika nutne provokuje vyššie očakávania. Program Zásadný Sciarrino vo štvrtok 21. novembra tiaž očakávaní ustál s prehľadom a stal sa zásadným nielen ako zážitok, ale aj ako príspevok do celej sezóny. (...)
Quaderno di strada, teda „pouličný zápisník“ z roku 2003 je zhruba trištvrte hodiny dlhý cyklus piesní na trinásť útržkov, úryvkov z básní, z novín, alebo z nápisov na stenách. Lothar Knessl o nich píše ako o „voľne plávajúcich útržkoch odpútaných z rámci jednoznačnosti“. Ostravská banda a Otto Katzameier sa skladby zhostili uchvacujúco. Katzameier je pritom najvyhľadávanejším interpretom tohoto cyklu – a po večeri v DOXe asi všetci chápu prečo. (...) Komorná faktúra partitúry si potom vyžadovala maximálne sústredenie a komunikáciu aj v ansámbli. Ak sa taká miera súhry podarila naozaj dosiahnuť za tri skúšky, ako konštatoval Petr Kotík, tak to len svedčí o tom, že v súbore sedeli mimoriadne vybavení hráči. To napokon dokázali aj v náročných odhalených linkách – spomeňme aspoň výrazné klarinetové sólo (Karel Dohnal) na konci cyklu. Veľmi aktívny ale musel byť každý člen súboru, pretože každý tvoril výraz. Obdivuhodné je, že boli rovnako autentickí v asketických úsekoch, ako aj v tých, kde Sciarrino akoby trochu poľavil a dal nakumulovanej tenzii voľnejší priebeh. (...)
Efebo con radio má niekoľko v podstate programových rovín. Sciarrino sa v skladbe jednak vracia k atmosfére päťdesiatych rokov z pohľadu rokov osemdesiatych, jednak v ňom zhudobňuje rádio a rádiový signál – niekedy jasný, väčšinou prerušovaný. Publicista Carmelo Di Gennaro napríklad píše, že v skladbe orchester vystupuje ako gigantické, neustále rušené rádio. V partitúre sa „šum“ strieda s útržkami populárnej hudby päťdesiatych rokov (tie si orchester evidentne celkom užíval). Sólistka zas vybočuje do role moderátorky a odriekava kúsky z rozhlasových programov. Myslím si, že prevedenie zdôraznilo hlavne humornú, trochu absurdnú linku diela. Podčiarkovalo strihy, kontrasty, prekvapivé juxtapozície. Centrom diania bola mezzosopranistka Anna Radziejewska. Jej hlas sa dobre spájal s nástrojovými linkami, ktoré spev často dublujú. Navyše vládla (podľa mňa) fantastickým talianskym prízvukom a charizmou, ktorou dala esprit celému prevedeniu.
V ďalšom čísle vystriedala Radziejewsku ďalšia charizmatická sólistka, huslistka Hana Kotková. V Allegoria della notte mala pred sebou mimoriadne náročný part. Sciarrino v diele voľne pracuje so slávnym Mendelssohnovým Koncertom pre husle, citácie ale stavia do celkom iných zvukových kontextov, často krehkých a spletitých. Akoby skladateľ skúšal, ako najtichšie sú husle schopné zahrať tón: a keď si myslíme, že tú úroveň už našiel, zaznie zrazu niečo ešte tichšie. Hana Kotková bola skvelou sprostredkovateľkou týchto zámerov. (...)
Lucia Maloveská, KlasikaPlus | celou recenzi si můžete přečíst zde >>>
